SVIATOSŤ ZMIERENIA

Výhrady a odpor súčasného človeka
voči sviatosti zmierenia

Musíme konštatovať bolestný jav – znižujúci sa počet veriacich, ktorí pristupujú ku sviatosti zmierenia. Príčiny toho, že ľudia sa vzďaľujú od tejto sviatosti môžu byť rôzne. Neudivuje nás, že súčasný človek, aj zasvätený Bohu, môže mať mnoho osobných problémov, strachu, otázok, výhrad, zlých skúseností, zranení aj psychického odporu. Bude mať odvahu k dobrej spovedi? Nájde kňaza, ku ktorému bude mať plnú dôveru, pred ktorým dokáže otvoriť svoju dušu Bohu a ukázať mu doteraz ukrývané rany? Často sme tu takí bezradní. Skrýva sa v nás snaha zmenšovať svoje hriechy. Mnohým strach a hanba bránia v tom, aby sa úprimne vyznali zo svojich hriechov. Nie sú naše spovede príliš banálne, stereotypné, povrchné? Hriechy nám môžu prevrátiť rebríček morálnych hodnôt, zastrieť pozornosť a znecitliviť svedomie, a to si vyžaduje vážne a zároveň veľmi odvážnu liečbu. So zlom nie sú žarty! Svoj život môže človek premrhať, a to dokonca aj neodvratne.

Sú takí, ktorí hovoria: „Načo sa mám spovedať, keď aj tak sa nič v mojom živote nemení?! Načo mám vo spovedi opakovať stále tie isté hriechy? Stále vyznávam tie isté hriechy, spovedník tiež stále hovorí to isté a všetko ostáva bez zmeny.“ Častá spoveď zdanlivo neprináša to, čo si od nej sľubujeme. Zo zoznamu svojich hriechov nevyčiarkneme nič alebo len veľmi málo z hriechov, do ktorých vždy znovu a znovu upadáme. Takéto tvrdenie je výrazom osobného znechutenia. Sviatosť nepôsobí automaticky, mechanicky ani magicky. Vyžaduje si naše konkrétne úsilie a námahu obrátenia, nevyhnutnosť praktického rozhodnutia. Sviatosť nás prinajmenšom chráni od páchania nových hriechov. Naše slabosti, náš charakter svedčí o tom, že máme stále tú istú povahu, ktorá je náchylná páchať stále tie isté hriechy. Musím si dať otázku, prečo sú moje rozhodnutia neúčinné.

Neviem sa spovedať a neviem, čo mám hovoriť. Ľahšie je objaviť vinu u druhých ako u seba. Možno sa musí zmeniť moje spytovanie svedomia. Vyznávam tzv. „hriešky“ a nesiaham až k ich koreňom. Možno je moja schéma spytovania svedomia príliš všeobecná a povrchná. Treba sa zamerať na dôkladnejšiu prípravu na prijatie sviatosti zmierenia.

Nemám náladu a akoby som necítila potrebu spovedať sa a tu odrazu príde spovedník. „To sú už dva týždne?“ Keď sa treba podrobiť operácii, nejakému zákroku – robíme tak z ohľadu na svoje zdravie a nie z ohľadu na náladu, akú práve máme. Svoj duchovný život nemôžeme urobiť závislý od svojej nálady. Duchovné potreby sa rodia v miere, v akej sú uspokojené. Nálada sa často mení. Spoveď je pre mňa ťažká a upokorujúca. Sviatosť pokánia ma niečo stojí, veď je to pokánie. Spovedník sa nikdy nebude čudovať stavu mojej duše, skôr bude vzrušený tým, že Boh mi dal milosť úprimne sa vyznať, premôcť hanbu a v pravde sa postaviť pre Boha. Pokorné vyznanie aj „strašných“ hriechov vzbudzuje obdiv, uznanie voči milosrdnému Bohu, ktorý mi dal milosť dobrej spovede.

Je potrebné, aby sme s vierou chceli vo vysluhovateľovi sviatosti vidieť nielen výlučne človeka – aby sme mu formou modlitby vyznávali svoje hriechy ako samému Kristovi, ktorý sa s ním stotožňuje. Penitent nemôže ostať len v prirodzenej rovine   a myslieť na kňaza len ako na človeka. „Čo mu poviem? Čo si bude o mne myslieť?“ Alebo: „Ako budem vyzerať v jeho očiach? Neprestane mi dôverovať?“ Prišiel som ku Kristovi, Bohu alebo ku kňazovi? „Čo mi povie?“ Jediné dôležité je to, čo si o mne myslí Boh, ako ma on hodnotí. Chcem vyznať svoje vlastné viny, premôcť v sebe túžbu po uznaní a pozitívnom hodnotení, túžbu po tom, aby som dobre vyzerala v Božích očiach. Spoveď má niekedy môže uvádzať do rozpakov, ale ak má byť naozaj dobrá, a ak má priniesť ovocie, musí byť úprimná. Lepšie je nespovedať sa vôbec, ako sa spovedať zle. Treba sa riadiť tým, čo si o mne myslí Boh ako, ma on hodnotí. Treba úprimne ukázať rany svojej duše a premáhajúc hanbu vyjaviť všetky kútiky, aj tie, za ktoré sa naozaj hanbím. Bude to odmenené duchovnou úľavou, radosťou a pokojom. Každý človek sa potrebuje niekomu zveriť, vyrozprávať sa, otvoriť si svoju dušu. Slúži to psychickému zdraviu. Kritické seba hodnotenie musí byť pravdivé, nemá vybočiť ani na jednu, ani na druhú stranu. Sú ľudia, ktorí majú ustráchané, bojazlivé svedomie, ktorí trochu nadsadzujú vo svojom vyznaní. Najlepšie je vyznať svoje pochybnosti ako pochybnosti, ťažkosti, pokušenia i nepokoje také, aké sú a nevyznávať ich tak, ako by šlo už o hriechy. Je potrebné starať sa o citlivé svedomie, ale nepodliehať nadsadzovaniu. Dobre poznáme obrovský terapeutický a výchovný význam sviatosti zmierenia a duchovného vedenia. Po dobrej spovedi penitent cíti, že ho Kristus oslobodil od vášní a chýb; získava pokoj a presvedčenie že „chcieť znamená môcť“. Dokonca aj pocit hanby sa môže stať výbornou brzdou hriechu, keď sa spovedáme vždy u toho istého spovedníka, ku ktorému máme úprimnú dôveru. Príliš emocionálny prístup ku sviatosti zmierenia sa môže stať prameňom duchovného rozčarovania, keď namiesto toho, aby sme kládli veľké požiadavky sebe, budeme ich klásť spovedníkovi – duchovnému vodcovi. Sviatosť zmierenia nám dáva duchovnú útechu a úľavu, oslobodzuje nás od nepríjemných výčitiek svedomia. Hodnotu sviatosti zmierenia však nemôžeme určovať na základe dobrého pocitu po spovedi. Rozhodujúce sú pozitívne účinky skutočnej premeny nášho života. Neúspechy vo svojom duchovnom živote nemôžeme zvaľovať na duchovného vodcu. Je potrebné vyžadovať niečo od seba a nie od spovedníka či duchovného vodcu. Pri duchovných cvičeniach, duchovnej obnove môže vzniknúť potreba vykonať si spoveď bez problémov a v kľude, bez náhlenia. Bez toho, aby ktosi sledoval, ako dlho som sa spovedala. Spovedi napomáha pokoj, ticho a nie náhlenie. Niekomu môže sťažovať spoveď zlá skúsenosť z prvej spovede alebo spovede z detských rokov, z mladosti, nedostatok porozumenia zo strany spovedníka, netaktnosť, nervozita, náhlenie, nedôkladnosť – slovom nesprávny prístup zo strany spovedníka. Dobrá spoveď je predovšetkým naviazanie blízkeho kontaktu spovedajúceho sa a spovedníka. Zlú skúsenosti v oblasti spovede treba korigovať dobrými skúsenosťami.

Dokonca aj vynikajúci lekár nie vždy dokáže na prvýkrát správne zapôsobiť na chorého. Nepozná pacienta, napriek svojej genialite a odbornej intuícii pri ťažkom prípade stojí často celkom bezradne. Stály spovedník, tak ako stály lekár, lepšie pozná duchovný stav penitenta – ľahšie môže prostredníctvom kontroly vnútornej činnosti napomáhať jeho duchovnému rozvoju. Poznajúc vzlety a pády penitenta dokáže zatriasť jeho vnútrom, niekedy oddramatizovať jeho ťažkosti. Bolo by to naozaj „nezdravé“ spovedať sa u stáleho spovedníka z menších hriechov a z väčších sa spovedať u náhodného, anonymného spovedníka. Brzdou dobrej spovede sa môže stať aj pocit hanby a rozpačitosť: „Čo si spovedník o mne pomyslí?“ Viem, že neraz je ťažké nájsť dobrého spovedníka. Nedostatok vzájomného pochopenia, pocit stiesnenosti, ktorý sa vystupňoval až tak, že sa hanbím priznať sa spovedníkovi k niektorým veciam, by bol dôvodom k zmene spovedníka. Rovnako je to aj v prípade nadmerného citového naviazania. Samozrejme, že začiatok duchovného vedenia je zvyčajne spojený s citovým naviazaním, ale ak táto práca ide dobrým smerom, je tu šanca na pozvoľné a postupné očisťovanie duchovného priateľstva. Vždy treba zohľadniť určitý vývoj duchovného rozvoja.

Pocit nezávislosti, ktorý je dnes u ľudí veľmi rozvinutý, sťažuje pochopenie potreby prostredníka – kňaza vo sviatosti zmierenia. Ľudia chcú Bohu diktovať spôsob, ako im má odpustiť. Chceli by sa zbaviť viny vlastným úsilím, zmenšujúc Kristovu spásonosnú činnosť, ktorou ich chce oslobodiť od hriechu. Dnešný človek sa chce spovedať, ale samému Bohu a „nepotrebuje žiadnych prostredníkov či úradníkov, žiaden personál“. Niet však odpustenia a zmierenia bez Cirkvi. Kristus odovzdal moc rozhrešenia a službu zmierenia jedine Cirkvi.

Prílišné podčiarkovanie spoločného a ekleziálneho charakteru pokánia viedlo k podceňovaniu individuálnej spovede, k využívaniu kajúcich pobožností namiesto osobnej spovede  a k zneužívaniu všeobecného rozhrešenia. Najmä v západnej Európe sa začali z kostolov odstraňovať spovednice. Svätý Otec Ján Pavol II. bol nútený už vo svojej prvej encyklike zaujať k tejto záležitosti stanovisko. Pápež pripomenul, že samotné obrátenie, tak ako aj hriech, je osobným skutkom a človek nemôže byť v procese návratu k Bohu nikým nahradený či zastúpený. Človek má právo na veľmi osobné stretnutie s odpúšťajúcim Kristom vo sviatosti zmierenia. Aj sám Kristus má právo na osobné stretnutie sa s každým človekom, ktorého vykúpil v tomto kľúčovom momente života, akým je chvíľa obrátenia a odpustenia hriechov.

Každý smrteľný hriech musí byť vyznaný v individuálnej spovedi, dokonca aj vtedy, keby sa naskytla nejaká výnimočná situácia, v ktorej by bolo oprávnené udeliť všeobecné rozhrešenie. Nové životné situácie si vyžadujú nový prístup ku sviatosti zmierenia. Treba nanovo odhaliť hodnotu a význam spovede vo svojom živote. Ak sa zrelo praktizuje, stane sa ohromnou pomocou pri osobnom vzraste človeka a má veľký podiel na zdokonaľovaní jeho vnútorného života.

 

Ľútosť nad hriechmi

Nemusia to byť slzy. Skôr je to odsúdenie svojich hriechov tak, ako ich odsudzuje Boh. Veľké citové vzrušenie nemusí byť vždy znakom opravdivej ľútosti. Hrešil by som, keby som sa opäť ocitol v tej istej situácii? Bolí ma alebo teší, keď sa iní dopúšťajú takého istého hriechu?

Niektorí sa trápia a hovoria: „Ja asi nemám ľútosť, lebo som taký suchý, vyprahnutý, nič neprežívam. To ma znechucuje a odrádza od spovede“. Ľútosť je bolesť duše, psychická bolesť, zošklivenie si spáchaných hriechov spojené s predsavzatím viac sa ich nedopustiť.

 

Predsavzatie nápravy

Predsavzatie napraviť svoj život sa má vyjadriť veľkou prosbou o milosť premeny: „Pane Ježišu, daj mi silu lepšie žiť!“ Predsavzatie má byť silné a účinné. Máme slabú vôľu. Predsa však, kto chce, ten môže! Spoveď nemôže byť spojená s plánovaním hriechu. Predsavzatie napraviť život má byť veľmi konkrétne. Nestačí zničiť hubu, ktorou je hriech, ale treba zničiť podhubie, z ktorého hriech vyrastá. Treba si zvoliť novú cestu. Aby sme mohli uniknúť zlu, treba využívať vhodné prostriedky: vyhýbanie sa príležitosti k hriechu, modlitba, pôst, umŕtvovanie sa, bdelosť, vernosť, „zaistenie si“ ochrany Panny Márie… „Všetko je možné tomu, kto verí“ (Mk 9, 23).

 

Vyznanie hriechov

Prvým partnerom dialógu je sám Pán Ježiš. Jemu chcem vyznať svoje hriechy v prítomnosti predstaviteľa Cirkvi. Hriechy máme vyznať s bolesťou, s úprimnou prosbou o odpustenie. Spoveď je vyznaním našej lásky, ktorá ma teraz podobu bolesti. Treba premôcť hanbu. Radšej sa hanbiť teraz, ako pri poslednom súde. Niekedy môže dôjsť k veľkým morálnym krachom, ale treba sa priznať: „Zhrešil som!“ V človeku je veľká potreba vyznať sa pred druhým v atmosfére dôvery. Potrebuje zo seba vyhodiť zlo, ktoré je v jeho srdci. Človek potrebuje vyznať aj svoje nádeje a túžby. Sviatosť zmierenia je vlastne takýmto miestom. Tu sa môžeme vyznať pred kňazom, a takýmto spôsobom celkom otvoriť svoje srdce uzdravujúcej sile Ježiša Krista. Vo sviatosti zmierenia môžeme pred Bohom odhaliť všetko, čo nás najviac bolí a trápi. Vždy najviac bolia človeka hriechy voči blížnym, ktorými im spôsobil krivdu, ale aj hriechy, ktorými ukrivdil sám sebe. Prijímajúc Božie odpustenie, treba odpustiť tým, ktorí nám ukrivdili.

 

Zadosťučinenie

Skutočné zadosťučinenie sa uskutočnilo na kríži. Kristus nás zmieril s Otcom. V samotnom prístupe k pokániu je v nás niečo pohanského – je to smútok. Hriech rodí smútok, ale pokánie je už rekonvalescenciou. Formy pokánia môžu byť rôzne.

To, čo sa dá napraviť, treba napraviť. Čo sa napraviť nedá, treba prenechať Bohu. Niet iného východiska. Duchovný život sa skladá nielen z toho, čo sa nám podarí, ale aj z porážok a frustrácií. Prijať vlastnú ohraničenosť a nevzdať sa úsilia: „Denne začínam znova!“ Zázrak pretvárania človeka uskutočňuje Božia milosť, ale s našou spoluprácou a neraz aj za pomoci iných. Dielo Satana treba ničiť pokorou. Boh nás stvoril bez nás, ale nedokáže nás spasiť bez našej spolupráce. Je potrebné dať vynáhradu za spôsobené škody. Zachovajme si šľachetnosť srdca a určený skutok pokánia vykonajme hneď, aby sme na to nezabudli. V prvotnej Cirkvi dostal kajúcnik rozhrešenie až po vykonaní skutku pokánia.

Kristus sa stal skutočnou „obetou zmierenia“ za naše hriechy a vykonal pokánie, zadosťučinenie v našom mene. To neznamená, že nás chce oslobodiť od osobného pokánia a zodpovednosti za náš život. Ktosi povedal: „Máme veľa častých spovedí, ale málo opravdivého pokánia.“ Naše vštepenie sa do Krista, do jeho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, ktoré sa uskutočňuje vo sviatosti zmierenia, nás zaväzuje k tomu, aby sme sa podujali nielen na sviatostné pokánie za naše hriechy v spojení s Kristom, ale aj na mimosviatostné pokánie tak za seba ako aj za iných. Kresťanské pokánie vyrastá z potreby nasledovať Krista v jeho obetavej láske, ktorá ho viedla až k obete života, z túžby podobať sa mu.

Pokánie čerpá silu z Krista a jeho utrpenia a pripodobňuje nás jemu. Každé umŕtvovanie, utrpenie alebo asketický skutok musí viesť k zjednoteniu so spásonosným utrpením Ježiša Krista. Bez nášho osobného pokánia aj naše obrátenie bude len fikciou, bude len zdanlivé a krátkodobé. Sviatosť zmierenia nás musí čoraz viac mobilizovať k postoju pokánia. Bolo by dobré, aby každý „spovedný deň“ a každý piatok bol dňom pokánia. Nemôžeme sa uspokojiť len so splnením uloženého skutku pokánia, ktorý má z dôvodu svojej sviatostnosti osobitnú hodnotu, ale máme sa vedome podujímať na nové skutky pokánia a tak naprávať krivdy, ktoré sme spôsobili svojim blížnym.

 

Modlitba

Pane, zmier ma so sebou!

Pane, ty ma miluješ takú, aká som a nie takú,
akou by som chcela byť.

Premieňaj ma a zmier ma so sebou.

Uč ma prijímať seba tak, ako ma prijímaš ty.

Osloboď ma a vysloboď ma z hriechu.

Udeľ mi ľútosť sv. Petra, ktorý sa stretol s tvojím súcitom
a s tvojím milosrdným pohľadom.

A keby som mala plakať, nech to nebude plač nad sebou,
ale nad tvojou láskou, ktorú som zradila.

Tak by som sa chcela úprimne otvoriť pred tebou!
Iba ty ma môžeš premeniť, oslobodiť a spasiť!

Pane, zmier ma so sebou!

Amen.