PÔSTNE OBDOBIE

je čas, kedy sa človek vracia k sebe samému, k svojej skutočnej identite, vraciam sa k tomu, kto v skutočnosti som, „pamätaj si, že si prach a na prach sa obrátiš“,
pripomína popolec-150x140kňaz mne kajúcnikovi, pri sypaní popola na hlavu. Áno som človek stvorený z prachu zeme a do nej sa vrátim. Som ten, kto sa vracia do zeme. Vrátiť sa do zeme však nie je smutné, to nie je zánik, ani môj cieľ, nie, nijako nie, je to iba cesta k tomu, aby som mohol byť vzkriesený. Tak aj toto pôstne obdobie, ktoré začína Popolcovou stredou je cestou, časom štyridsiatich dní, ktorý smeruje k Veľkonočnému Trojdniu: k spomienke na Pánovu smrť a na jeho zmŕtvychvstanie, teda k Pasche, k srdcu tajomstva našej viery.

Táto cesta – ktorou sme aj my pozvaní prejsť – je charakterizovaná v tradícii Cirkvi istými skutkami. Sú to: pôst, almužna a modlitba. Pôst znamená zrieknutie sa jedla, ale môže zahrňovať v sebe aj iné formy zrieknutia sa najmä toho, čo cítim že ma ovláda. Môže to byť: televízia, hudba, sladkosti, káva, cigarety, alkohol, prázdne reči, nevyužitý čas. Zrieknutie sa toho, ale ešte nemusí byť naplnením podstaty pôstu. Pôst je „cestou“, ale ta nespočíva iba v akomsi zákone, ktorý treba zachovávať, alebo iba v zrieknutí sa, ale v poznaní trpiaceho Krista, ktorého v tomto čase chcem stretnúť, prijať a nasledovať. Druhý list Korinťanom nám hovorí: je to milostivý čas, je to deň spásy.
Teda pôst by mal byť vonkajším znakom toho, čo sa deje v mojom vnútri – cez svoje úsilia – s pomocou Božou, chcem sa zrieknuť zla a žiť viac duchovne, to znamená viac s Kristom. Je to snaha priblížiť sa k obrazu, na ktorý som bol stvorený – k obrazu Božiemu.

Ak sa pýtame, prečo pôst, prečo kríž, jediná správna odpoveď znie: pretože existuje zlo, ba dokonca hriech, ktorý je podľa Písma hlbokou príčinou každého zla. A my sme neboli stvorení pre hriech, toto nie je naša cesta. Slovo pôst – starogr. Metanoia /μετάνοια/ znamená obrátenie sa, zmenu, vrátiť sa späť, doslova otočiť sa.

Preto pôst je výzvou vrátiť sa k Otcovi, domov, znova byť dieťaťom, byť jeho synom, dcérou. Znamená to chcieť byť závislým na Bohu, chcieť prosiť i ďakovať, vedieť, že všetko môžem, ale nie všetko mi osoží. Lebo v pôste sa zriekam nie toho, čo je ľudské, ale čo je viac-menej proti ľudskosti. Ako píše sv. Pavol v liste Galaťanom: akékoľvek smilstvo, nečistota, chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné skutky, sú skutočne proti ľudskosti. A tak pôst znamená pravdivo sa pozrieť na seba a vidieť svoj hriech – to čo nie je vo mne ľudské. Spoločnosť, ktorá necíti hriech je chorou spoločnosťou a týka sa to aj človeka. Sv. Ján Zlatoústy hovorieval: „Vidieť svoj hriech je dôležitejšie, ako vidieť anjela.“ Byť si vedomý svojej neprávosti /ako hovorí žalm/ a svoj hriech mať stále pred sebou je darom, znamená to stretnúť sa s Kristom, pozrieť sa na seba Božími očami – pocítiť, že sa Boh na mňa díva.

Keď v tomto týždni, na Popolcovú stredu, začíname pôstne putovanie čaká nás cesta, ktorá potrvá 40 dní a ktorá nás privedie k radosti Pánovho zmŕtvychvstania. Na tejto duchovnej púti nie sme sami, pretože Cirkev nás od jej začiatku sprevádza a pomáha nám milosťou, sviatosťami a Božím slovom. Odchádzame na púšť, ale tam máme možnosť stretnúť sa s postiacim sa Bohom.