Don Titus Zeman

„Aj keby som stratil môj život,

nebolo by to márne,

ak by sa aspoň jeden z tých, ktorým som pomohol,

stal kňazom namiesto mňa.“

(Don Titus Zeman, porov. Summarium Documentorum, Doc. 28)

„Bol svätý a zomrel ako mučeník“.

(Summarium Testium, Test. XVI, § 322)

Titus Zeman sa narodil 4. januára 1915 vo Vajnoroch pri Bratislave: je prvým z 10 detí. Keď mal 10 rokov, po detstve, ktoré bolo poznačené častými zdravotnými problémami, sa na príhovor Panny Márie Sedembolestnej náhle uzdraví. V ten deň jej Titus v tajnosti svojho srdca prisľúbil, že „bude navždy jej synom“, dajúc do tohto vyjadrenia pevné predsavzatie zasvätiť sa.

Do národnej svätyne, ktorá jej je zasvätená, len krátko predtým (v roku 1924) prišli synovia dona Bosca. Titus sa vtedy rozhodne stať sa saleziánom kňazom. Dva roky vzdoruje opozícii rodiny (príliš chudobnej na to, aby mu mohla platiť štúdiá), tiež miestneho farára, ba aj samotného direktora saleziánskeho diela v Šaštíne, dona Jozefa Bokora, ktorý má obavu vzhľadom na jeho mladý vek: „Tu nemáme takých malých ako si ty. Čo urobíme, keď budeš plakať a budeš sa chcieť vrátiť k mamičke?“, pýta sa Titusa don Bokor. Ale Titusa to nepopletie: odpovie, že mamou mu bude Panna Mária Sedembolestná a presvedčí dona Bokora týmito slovami: „Robte čo chcete, ale prijmite ma sem.“

Bolo nemožné vyhovoriť mu to. Rodine Titus povedal: „Ak by som zomrel, peniaze by ste použili na môj pohreb. Prosím vás, aby ste ich použili pre moje štúdiá.“ Rodina teda predala malé pole, pomohli jej niektorí dobrodinci a podporovali Titusa počas dlhých rokov štúdií smerom ku kňazstvu. Novicom bol v r. 1931, prvé sľuby skladal 6. augusta 1932 a večné sľuby 7. marca 1938. Teológiu študoval v Taliansku, v Ríme a v Chieri pri Turíne. Za kňaza bol vysvätený 23. júna 1940 v Turíne a keď sa potom vrátil do vlasti, predstavení ho požiadali, aby študoval chémiu a prírodné vedy. Vyučoval potom v rozličných saleziánskych inštitútoch, zatiaľ čo v pastorácii podporoval aj diecézny klérus a stal sa tiež kaplánom jednej ženskej rehoľnej kongregácie. Človek silnej vôle, pevného zdravia, pokorného a diskrétneho charakteru, radostný, schopný vytvárať pevné vzťahy spolupráce a priateľstva.

zwmN

Vajnorské Družičky vítajú novokňaza Titusa pred jeho primičnou svätou omšou v rodnej obci, 4. augusta 1940.

Don Titus Zeman je však predovšetkým salezián kňaz. A tak, keď v r. 1946 – po dráme druhej svetovej vojny a ťažkých rokoch prechodu, ktoré nasledovali – komunistická moc, ktorá sa vo vlasti už zakoreňovala, žiada odstránenie krížov zo školských tried, Titus, ako profesor v Trnave, sa s niektorými inými postavia proti: doplatí na to prepustením, no z celého Slovenska mu prichádzajú blahoprajné listy a pohľadnice za to, že sa postavil na obranu Kristovho kríža.

Rovnakou pripravenosťou sa vyznačil niekoľko rokov po tom. Na Slovensku, ktoré stále viac kontroloval komunistický režim a Cirkev tvrdo prenasledoval: nútené väznenie rehoľníkov v koncentračných kláštoroch, vykonštruované súdne procesy predovšetkým s biskupmi, oddelenie mladých rehoľníkov od ich predstavených… Titus Zeman sa stane, spolu s ďalšími, medzi ktorých patrí don Ernest Macák, zodpovedným za odvážny skutok záchrany duchovných povolaní. Don Ernest zostal na Slovensku, aby pomáhal tým, ktorí tu zostanú, prijímal obnovovanie rehoľných sľubov, animoval mladých a nedovolil, aby im bola ukradnutá nádej. Don Titus, koľkých sa len dalo, tajne sprevádzal cez rieku Moravu a Rakúsko do Talianska, aby mohli dokončiť štúdiá teológie a byť vysvätení za kňazov. Mali byť pripravení vrátiť sa do vlasti hneď, ako by boli minimálne signály pádu komunistického režimu.

Tak Titus zorganizoval tri prechody: jeden medzi augustom a septembrom 1950; ďalší v októbri 1950; a posledný v apríli 1951. Medzitým sa aktivita záchrany saleziánskych povolaní stala kanálom, cez ktorý sa pokúsil zachrániť aj prenasledovaných diecéznych kňazov. Po tom, ako ho k tomuto počinu povzbudil vtedajší hlavný predstavený saleziánov don Pietro Ricaldone, ktorého stretol v Turíne, a po tom, ako prekonal ťažkú chvíľu osobnej skúšky „temnej noci“ v januári 1951 v Linzi, keď čakal na vhodné okolnosti návratu do vlasti, bol Titus Zeman spolu s mnohými ďalšími v apríli 1951 zatknutý.

Vykonštruované obvinenia boli: špionáž a velezrada. Prokurátor pre neho žiadal trest smrti. Ale Titusova povesť, a vôľa režimu „nevytvárať mučeníkov“, priniesli zmenu trestu na 25 rokov tvrdého väzenia bezpodmienečne, so stratou občianskych práv. Trinásť rokov Titus znáša väzenie, ťažko mučený, zosmiešňovaný, ponižovaný. Bratislava, Leopoldov, Ilava, Mírov, Valdice a Jáchymov so svojom strašnou „Vežou smrti“, kde bol určený na manuálne drvenie rádioaktívneho uránu, to boli miesta kalvárie Titusa Zemana.

Jeho osud sa prelína so svedectvami viery mnohých iných: blahoslavená sestra Zdenka Schelingová, Boží služobník Michal Buzalka, Ján Chryzostom Korec – neskôr kardinál, don Alfonz Paulen, don Ernest Macák (zomrel v r. 2016 sprevádzaný chýrom svätosti). Titus nebojoval viac ako oni: ale s nimi a spolu s nimi, špecifickým spôsobom, ktorý sa od neho žiadal.

V roku 1964 režim Titusa podmienečne prepustil na slobodu, stále je však trápený, sledovaný a nakoniec sa s ním jednalo ako s pokusným králikom. Zomrel 8. januára 1969. Niekoľko mesiacov potom, v revízii rozsudku padli ako nepravdivé potupné obvinenia, ktoré režimu slúžili ako nástroj na prenasledovanie. V r. 1991 ho rehabilitačný proces vyhlásil definitívne za nevinného, zatiaľ čo aj niektorí z jeho prenasledovateľov sa na konci svojho života obrátili a priblížili k Cirkvi, ba žiadali (niekedy aj verejne) odpustenie zla, ktoré mu urobili.

Dnes samotná Cirkev číta život Titusa Zemana v pojmoch mučeníctva: to najvyššie svedectvo dané z lásky na obranu viery. Jeho smrť bola zapríčinená násilnými skutkami prenasledovateľa, z nenávisti k samotnej viere, ktoré jasným spôsobom viedli k skráteniu jeho života.

V r. 2010 sa začal proces blahorečenia a svätorečenia Titusa Zemana.

V pondelok 27. februára 2017 Svätý Otec František schválil dekrét o mučeníctve dona Titusa a umožnil jeho blahorečenie.

 

 

Čo je blahorečenie

Beatifikácia, alebo po slovensky aj blahorečenie, znamená vyhlásiť toho, kto bol doteraz nazývaný Boží služobník, alebo ctihodný, za blahoslaveného.

Blahorečenie sa deje počas svätej omše. Je to akt, ktorým – po uskutočnení predpísaného procesu – pápež dovolí, aby sa Božiemu služobníkovi preukazoval verejný cirkevný kult, na istom území a predpísanými spôsobmi, napr. v diecéze, ktorá proces viedla, alebo aj v celom národe, do ktorého Boží služobník patril, alebo v určitej skupine veriacich, napr. v reholi. Zároveň pápež stanoví aj dátum liturgického slávenia sviatku nového blahoslaveného.

Samotné vyhlásenie za blahoslaveného sa deje prostredníctvom prečítania Apoštolského listu, ktorý pápež podpíše a jeho vyslanec ho pri svätej omši blahorečenia prečíta. Ten, kto už bol blahorečený, je už navždy zapísaný do liturgického kalendára miestnej cirkvi, alebo rehoľnej spoločnosti; relikvie „blahoslavených“ bývajú predkladané k verejnej úcte veriacim.

Celý proces sa zakončuje až svätorečením – vyhlásením za svätého. Aby sa k tomu dospelo, Cirkev stanovuje skúmanie predpokladaného zázraku na príhovor blahoslaveného.

Z teologického hľadiska pri blahorečení nejde o neomylný výrok pápeža, ale o zapísanie osoby do zoznamu blahoslavených a o povolenie verejného kultu. Zatiaľ čo svätorečenie sa už považuje za neomylný výrok pápeža ako učiteľa viery a ide už nie o povolenie verejného kultu, ale o jeho nariadenie pre celú Cirkev.

„Keď Cirkev svätorečí (kanonizuje) niektorých veriacich, čiže keď slávnostne vyhlasuje, že títo veriaci hrdinsky praktizovali čnosti vo svojom živote boli verní Božej milosti, uznáva moc Ducha svätosti, ktorý je v nej a udržiava nádej veriacich tým, že ich dáva za vzor a za orodovníkov. Svätci a svätice boli vždy prameňom a počiatkom obnovy v najťažších chvíľach dejín Cirkvi. Veď svätosť Cirkvi je tajomným prameňom a spoľahlivým kritériom jej apoštolskej činnosti a jej misionárskeho zápalu“ (KKC 828).

„Keď Cirkev v ročnom cykle slávi pamiatku mučeníkov a iných svätých ohlasuje veľkonočné tajomstvo v tých mužoch a ženách, ktorí spolu s Kristom trpeli a spolu s ním sú oslávení, a predkladá veriacim ich príklady, ktoré všetkých priťahujú skrze Krista k Otcovi, a pre ich zásluhy vyprosuje Božie dobrodenia“ (KKC 1173)