Lagniewniky, sanktuárium BM
Sanktuárium Božieho Milosrdenstva v Lagniwnikoch

Terezka: Na SDM som sa veľmi tešila, no keď sa pomaly blížil termín nášho odchodu, začínala som mať obavy. V médiách sa každý deň objavovali správy o situácii v Európe a nebolo vôbec bezpečné ísť na toto najväčšie stretnutie mladých na svete. Až prišiel moment, keď sme boli v utorok v Sanktuáriu Božieho milosrdenstva, modlili sme sa a vtedy pri pohľade na obraz som si uvedomila, čo presne znamená veta: “ Jesu, ufam Tobie“. Znamenalo to pre mňa to, že ja mám Ježišovi dôverovať aj napriek tomu, čo sa stane alebo čo sa môže stať a bez ohľadu na to, aké nebezpečenstvo nám hrozí. Vedela som, že On sa postará v každom čase.

A teraz realita SDM. Počas celého týždňa sa našli momenty, ktoré nás niekedy ubíjali k zemi alebo naopak, ťahali vždy vyššie a vyššie, bližšie k nebu.

Piotr Rubik v Krakowe
Piotr Rubik v Krakowe

Dôležité bolo nikdy sa nevzdávať a bojovať ďalej, bojovať vo svojej fyzickej bolesti, s hladným žalúdkom, v prvý deň aj pri hľadaní cesty späť domov, kedy človek nevie, ktorá električka je tá správna. No aj vtedy sa Pán stará.

Monika: SDM som si predstavovala ako čas, keď budeme môcť v pokoji čerpať z múdrosti nášho pápeža a biskupov. V mojich očakávaniach to bolo miesto,  kde sa upevnia existujúce priateľstvá, ale vzniknú aj nové. Hľadala som príležitosť spoznať iné národy, inú kultúru, skúsiť niečo nové… Ale pri tom všetkom som akosi pozabudla na dvojmiliónovú masu ľudí. A tá masa ma prevalcovala. Z niekoľkých metrov cesty sa stali hodiny putovania, z vytúženej večere iba predstava. No aj v tomto sme si nakoniec povedali: „Boh je dobrý!“ a spoločne sme sa zhodli, že aj dlhé rady čakajúcich na jedlo, preplnené električky a množstvo iných, na prvý pohľad nepríjemných vecí, si Boh použil na náš rast, veď „…tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré…“ (Rim 8, 28)

  • Mohli by ste sa s nami podeliť o najsilnejšie posolstvo, prípadne najsilnejšie zážitky, ktoré vami nejakým spôsobom zatriasli a vy ste vedeli, že sa vo vás niečo nekompromisne zmenilo?
Obed peších pútnikov
Obed peších pútnikov

Betka: Vo mne zarezonovali slová sv. otca Františka vo štvrtok na príhovore pri uvítacom ceremoniáli: „Na to, aby sme boli naplnení, aby sme mali obnovený život, existuje odpoveď, je to odpoveď, ktorá sa nepredáva, je to odpoveď, ktorá sa nekupuje, odpoveď, ktorá nie je nejakou vecou, nie je to predmet; je to osoba, volá sa Ježiš Kristus. Pýtam sa vás; možno Ježiša Krista kúpiť? Ježiš Kristus sa predáva v obchodoch? Ježiš Kristus je dar, je darom Otca, darom nášho Otca.“

Ďalším zážitkom bol pre mňa moment odpustenia a dotyku Božej lásky pri štvrtkovej katechéze v Skawine. Pri vstupe do areálu, keď sme išli na program, dostal každý malý kameň. Netušili sme, na čo nám to bude. Počas katechézy sa spomínalo podobenstvo o cudzoložnici, ktorú sa farizeji chystali ukameňovať. Potom prišiel kňaz, ktorý toto podobenstvo premietol na náš život. Mali sme sa zamyslieť nad tým, či máme v živote ľudí, do ktorých by sme tie kamene najradšej hodili. Tento kňaz nás potom priviedol k odpusteniu konkrétnym ľuďom a my sme sa vzdali hádzania kameňom, vzdali sme sa odplaty. Namiesto toho sme tento kamienok dali niekomu okolo nás, kto symbolizoval človeka, ktorému sme odpustili.

Ďalšou skúsenosťou bolo prežitie náročných situácií. Práve vtedy  som zistila, že keď som prišla na dno svojich síl, bolo dôležité NEVZDÁVAŤ SA!

Terezka: Najsilnejším posolstvom pre mňa bola jednota všetkých zúčastnených. Jednota ľudí, ktorí od seba bývajú tisícky kilometrov, a predsa sú si tak veľmi blízki v Bohu. Nezáležalo na farbe pleti, výške, výzore či kultúre. Práve to je často dôvodom separovania rôznych ľudí na skupiny. V Krakove však hralo hlavnú úlohu prvé miesto v živote každého človeka, ktoré patrí Bohu a to nás všetkých spájalo.

 

Predchádzajúca strana                                                                                                                                            Ďalšia strana